Lucia Mitro, b.c.
História Reconnection
So sídlom v Los Angeles vyvolal zakladatel Eric Pearl velký záujem zo strany špickových lekárov a výskumníkov po celom svete vrátane jednej z najlepších nemocníc v Spojených štátoch, Level 1 Trauma Institute, Spinal Cord Injury Center a University School of Medicine.
Ešte predtým, ako sa náhle objavili jeho netradicné liecitelské schopnosti, mal Eric 12 rocnú vysoko úspešnú chiropraktickú prax. V auguste 1993 zistil, že bol požehnaný velmi neobvyklým "darom". Po 12 rokoch tradicnej chiropraxe sa náhle stal liecivým prostriedkom iného druhu: vodicom, cez ktorý plynú liecivé energie.
Aj ked je Eric príliš zamestnaný cestovaním aby bol schopný si aj nadalej udržat svoju prax, na jeho seminároch a súkromných sedeniach sa neustále potvrdzuje, že jeho "dar" pomáha ludom s velkou rôznorodostou vážnych ochorení vrátane zhubných nádorov, chorôb súvisiacich s AIDS, syndrómom chronickej únavy, pôrodných defektov a deformácií kostí.
Eric získal titul Doktor Chiropraxe na Cleveland Chiropractic College v Los Angeles. Pocas 80. a 90. rokov viedol jedno z najväcších chiropraktických centier v oblasti LA. Casto bol nazývaný "chiropraktikom z hviezd", získal si povest vysoko úspešného a populárneho doktora. Kým študoval pod takými majstrami, ako sú Dr Virgil Chráni a Dr Carl Cleveland, sr., Bol Eric Pearl jedným z niekolkých málo praktikov, ktorí vedla štandardného chiropraktického prístupu zapracovali navyše aj cisté, pôvodné a skoro stratené techniky.
V neformálnom aj klinickom prostredí sa pacienti (a lekári!) Stali svedkami výsledkov týchto liecení, ktoré sa objavovali prostredníctvom Erica, ked NAD NIMI JEDNODUCHO držal svoje RUKY.
Preco ja?
Ak by som sedel na obláciku a plával nad planétou len preto, aby som vybral tú správnu osobu, ktorej by som mohol venovat jeden z najvzácnejších a najvyhladávanejších darov vo Vesmíre, neviem, ci by som sa natiahol éterom, namieril svoj prst cez ohromný dav ludí - vodca, Kramára , cestné aj vyhlasujúci sa za cestné - a povedal, "On! To je ten pravý. Dajte to jemu. "
No, možno sa to presne takto nestalo, ale vyzerá to tak. S výnimkou, ked to tak nie je. Myslím tým okrem toho, ked príde niekto iný s úplne odlišným a absolútne presvedcivým vysvetlením. "Ale nie," protestuje niekto, kto to so mnou myslí dobre a neveriacky zíza na zjavný nedostatok môjho chápania, ako funguje Vesmír. "Vy ste to predsa robil už predtým, v minulých životoch." A ja chcem vediet toto : ako je možné , že sú takí znalci mojich minulých životov, ked ja mám problémy pochopit tento?
Chcem povedat, budme realisti. Strávil som dvanást rokov budovaním jednej z najväcších, ak nie tej najväcšej chiropraktickej praxe v Los Angeles. Mal som tri domy, Mercedes, dvoch psov a dve macky. Všetko sa zdalo byt perfektné, ak by som neprišiel o svoje peniaze a vyvaroval sa alkoholu, ked sa môj šestrocný vztah blížil ku svojmu koncu. To bola udalost, po ktorej som tri dni prakticky nebol neschopný dat jednu nohu pred druhú. Prozac pomohol. Pomohol vela.
O šest mesiacov neskôr som bol na návšteve vo Venice Beach v Kalifornii so svojou asistentkou, ktorá trvala na tom, že si mám nechat vyložit karty od kartárky na pláži. "Nechcem si nechat vykladat karty od nejakej kartárky z pláže," odpovedal som úplne odôvodnene. Ak by kartárka bola tak úžasná, ludia by chodili za nou; netahala by kartový stolík, obrus, kúzla a dalšie nevyhnutnosti na preludnenia na chodník na pláži, kde môže chytat nic netušiacich turistov, aby im nastražila svoju verziu ich budúcnosti a ešte ocakávala, že za takéto privilégium dostane zaplatené.
"Stretla som ju na vecierku a povedala jej, že tam budeme. Cítila by som sa trápne, ak by sme si nenechali urobit výklad, "odpovedala z fleku a dodala, že žena robí cítanie za 20 aj za 10 dolárov. Jeden pohlad na moju asistentku mi prezradil, že dalšie protesty by boli márne. "Fajn," zahucal som a siahol pre desat dolárovú bankovku a myslel na to, že to bola polovica penazí, ktoré nám ostali na obed. Poslušne som napochodoval k žene, sadol si na jej skladací stolicku, dal jej desat dolárov a myslel na to, ako som už teraz hladný.
Výmenou za moje peniaze som dostal velmi pekný, ??hoci nie príliš pozoruhodný výklad súcasnosti a vychutnal som si bytost nazývanú "Bubelah" v podobe tejto roztomilej židovskej cigánky. Skoro ako by mi zodpovedala, "Existuje velmi špeciálna práca, ktorú vykonávam cez axiatonálne línie. Napája to meridiánové línie vášho tela na línie planetárnej mriežky, ktorá nás spája s hviezdami a s ostatnými planétami. "Povedala mi, že je schopná urobit túto prácu a že je to nieco, co ako liecitel potrebujem. Tiež mi povedala, že by som si o tom mohol precítat v knihe nazvanej The Book of Knowledge: The Keys of Enoch. Znelo to naozaj zaujímavo, takže som sa spýtal: "Za kolko?" Povedala, "Tristotridsattri dolárov." "Nie, dakujem."
Toto je presne ten druh vecí, pred ktorými vás varujú vecerné relácie. Už teraz pocujem vo vecerných správach, "Židovská Cigánka vo Venice Beach berie 333 dolárov od dôvercivého chiropraktika." Cez celú obrazovku svieti moja fotka a pod nou nápis "Rúra". "... Presvedcila doktora, aby jej po zvyšok života platil 150 dolárov mesacne za pálenie sviecok na jeho ochranu." Cítim sa ponížene už len z toho dôvodu, že o tom uvažujem. A tak sme s asistentkou odišli a kreatívne vymysleli obed pre dvoch za desat dolárov.
Asi by ste si mysleli, že tým to skoncilo, ale mysel funguje zvláštnym spôsobom. Nedokázal som tú myšlienku dostat z hlavy. Sám seba som pristihol, ako posledných pár minút z prestávky na obed chodím do obchodu Bodhi Tree, aby som sa pokúsil rýchlo precítat kapitolu 3.1.7 z knihy The Book of Knowledge: The Keys of Enoch. Táto kapitola pojednáva o axiatonálnych líniách. Najväcšou lekciou toho dna bolo, že ak niekedy existovala kniha, ktorá sa nedá rýchlo precítat, bola to práve táto kniha. Ale precítal som si dost. Bude vás to prenasledovat, kým nepovolíte. Rozbil som prasiatko.
Práca sa robí v dvoch dnoch, v dvoch oddelených dnoch. Prvý den som jej dal svoje peniaze, lahol si u nej na stôl a pocúval, ako moja mysel brblá, "Toto je tá najhlúpejší vec, akú som kedy urobil." Nemôžem uverit, že som dal 333 dolárov nejakej cudzej ženskej, aby mohla prstami kreslit línie po mojom tele. Ako som tam tak ležal a premýšlal o všetkých dobrých spôsoboch, ako sa dali tie peniaze minút, preletelo mnou náhle pochopenie. No, už si jej tie peniaze dal. Rovnako tak dobre môžeš zastavit toto negatívne mrmlanie a byt otvorený, aby si prijal cokolvek, co je tu na prijatie. Tak som tam ticho ležal, pripravený a otvorený. Nic som neocakával. Absolútne nic. Aj ked sa zdalo, že som v miestnosti jediný, kto to vedel. Ale zaplatil som za obe sedenia, a preto som sa v nedelu vrátil na druhú cast. Avšak tú noc sa stali tie najpodivnejšie veci. Hodinu potom, co som išiel spat, sa lampa vedla mojej postele - lampa, ktorú som mal desat rokov - sama zapla a ja som sa prebudil s velmi reálnym pocitom, že v mojom dome sú ludia. Prehladal som dom so svojim dobermanom, mäsiarskym nožom a slzným sprejom, ale nikoho som nenašiel. Vrátil som sa do postele so zvláštnym pocitom, že nie som sám, že ma niekto sleduje.
Naoko zacal druhý den prakticky rovnako ako den prvý. Avšak coskoro som zistil, že to bude všetko možné, len nie to, co bolo den predtým. Moje nohy nechceli zostat v pokoji. Mali taký ten syndróm "šialených nôh", ktorý udrie zakaždým pocas splnu uprostred noci. Tento pocit coskoro postihol aj zvyšok môjho tela. Spolocne so skoro neznesitelným mrazom. Všetko, co som mohol robit, bolo ležat nehybne na stole. A tak velmi, ako som chcel zoskocit dole zo stola a vytriast ten pocit von z každej bunky svojho tela, neodvážil som sa pohnút. Preco? Pretože som zaplatil svojich 333 dolárov a hodlal som za svoje peniaze dostat všetko, za co to stálo. Tak preto. Skoro bolo po všetkom. Bol dusný, horúci augustový den a my sme boli v apartmáne bez klimatizácie. Bol som premrznutý až na kost a cvakali mi zuby. Žena pribehla, aby ma na pät minút zabalila do deky, kým sa teplota môjho tela nevrátila do normálu.
Bol som iný. Nerozumiem tomu, co sa stalo. Dokonca som sa ani nemohol pokúsit to vysvetlit, ale už som nebol tou osobou, ktorú som bol štyri dni predtým. Vmanévroval som do svojho auta, ktoré nejako poznalo cestu domov.
Nepamätám si zvyšok dna. Nedokážem vám s istotou povedat, ci nejaký zvyšok dna bol. Všetko, co viem je, že nasledujúce ráno som v práci. A odysea zacína.
Po manipulácii s chrbticou som mal vo zvyku nechávat svojich pacientov ležat na stole so zavretými ocami po dobu 30 až 60 sekúnd, aby si odpocinuli a dovolili svojmu nastaveniu aby sa usadilo. Tento pondelok sa sedem z mojich pacientov pýtalo, ci som chodil okolo stola, ked tam ležali. (Niektorí z nich boli so mnou skoro dvanást rokov a jeden bol u mna prvýkrát.) Niektorí sa pýtali, ci niekto iný prišiel do miestnosti, pretože cítili, ako by niekolko ludí stálo alebo chodilo okolo stola. Traja povedali, že cítili, ako by ludia okolo stola behali, a dvaja nesmelo podotkli, že sa zdalo, ako by ludia okolo stola lietali.
Bol som chiropraktikom asi dvanást rokov a predtým sa nikdy nikto podobným spôsobom nevyjadril. Teraz mi to povedalo sedem ludí v ten istý den. Nieco sa dialo. V pokluse medzi pacientmi som celil dalším pozorovaniam od svojich zamestnancov: "Vyzeráte tak inak! Váš hlas znie tak inak! Co sa vám cez víkend stalo? "Iste, že som im to nehodlal povedat. "Ale nic," odpovedal som a sám sa divil tomu, co presne sa cez víkend stalo.
Moji pacienti hovorili, že dokážu zacítit, kde sú moje ruky, ešte než sa ich dotknem. Dokázali cítit moje ruky, ked boli niekolko centimetrov od ich tela. Stala sa z toho hra, ako presne dokážu urcit polohu mojich rúk. Ale ked ludia zacali prijímat liecenie, stala sa z toho viac ako len hra. Najprv sa liecenie zdalo nevýznamné: rôzne bolesti a podobne. Ked pacienti zdanlivo prichádzali kvôli chiropraxi, porovnal som ich a potom im povedal, aby zavreli svoje oci a ležali, kým im nepoviem, že ich majú znovu otvorit. Kým mali zatvorené oci, zrazil som nad pacientmi raz alebo dvakrát svojimi rukami. Ked vstali a bolest bola prec, pýtali sa ma, co som urobil. "Nic. A nikomu to nehovorte, "bola moja štandardná odpoved. Co bolo rovnako efektívne, ako prístup Nancy Reaganovej k drogám, "Jednoducho povedzte nie".
Ludia zacali prichádzat kvôli týmto lieceniam z celých štátov a ja som nemal tušenie, co sa deje. Iste, pravidelne som sa radil so ženou, ktorá ma napojila cez axiatonální línie. "Musí to pochádzat z niecoho, co už vo vás bolo. Možno to má co do cinenia so zážitkom blízkej smrti vašej matky, "povedala mi a dodala," Neviem o nikom, kto by kedy reagoval takto. Je to fascinujúce“ . Fascinujúce zjavne znamenalo, že si mám poradit sám.
Zaciatkom októbra sa dostavili manifestácie. Držal som svoje ruky nad ženou trápiacou sa s kolenom, ktoré bolo výsledkom detského ochorenia kostí. Ked som dal svoje ruky prec, jej koleno bolo na tom lepšie. Moje ruky boli pokryté pluzgierikmi, malinkatými pluzgierikmi, ktoré zostali len tri až štyri hodiny. To sa stalo viac než jeden krát. Kedykolvek sa objavili pluzgiere, ludia z ostatných kancelárii v budove sa pribehli pozriet. (Mal som si za to úctovat.) Potom sa to stalo. Moja dlan krvácala. Nerobím si z vás srandu. Neboli to prúdy krvi ako v starých filmoch alebo v casopise National Enquirer, ale skôr ako by som si prepichol svoju dlan špendlíkom. Ale bola to krv, rovnaká krv. To je iniciácia! Informovali ma ludia. Do coho? Pýtal som sa. A zase, ako to vedeli? Preco som to nevedel ja? Kto to vlastne vie?
Dobrodružstvo zacína
V novembri som bol objednaný na schôdzku so svetovo známym médiom. Bez dychu, stratený a o 30 minút neskôr (ako obvykle) vrazím dovnútra, zvalil som sa do jeho kresla a predstieral, že som si nevšimol "vražedný pohlad". Poznáte ten majstrovský pohlad, ktorý vám zovrie zvierac, aby ste ho ustáli, ten, po ktorom sa vám pred ocami premietne každá lekcia o dochvílnost, ktorú ste kedy dostali, a zároven spochybní vašu ludskú hodnotu, založenú na tomto ohavne, hoci jedinom a diskutabilnom prehrešku. Bol som si istý, že vo svojom volnom case píše petíciu Kongresu, aby sa do verejných škôl vrátilo slovo nedochvilný. Bol som si istý, že tento výklad bude smršt.
Vo velmi profesionálne-obchodnom štýle rozložil svoje karty a starostlivo zakrýval akýkolvek náznak tepla alebo súcitu vo svojej tvári. Pozrel sa na karty, potom sa mi pozrel priamo do ocí s lahko potutelným úšklabkom a spýtal sa, "Cože to robíte?" No, neviem ako vy, ale za 100 dolárov na hodinu som si pomyslel, "Vy ste médium." Povedzte mi to vy. Zdržal som sa vyslovenie svojich myšlienok nahlas. "Som chiropraktik," povedal som vecne a bol opatrný, aby som nedal príliš vela informácií, ktoré by mohli ovplyvnit môj výklad. (Dokonca som mu ani nepovedal svoje priezvisko, ked som sa objednával na schôdzku.) "Ale nie, je to nieco viac ako toto," povedal. "Nieco prichádza cez vaše ruky a ludia prijímajú liecenie. Budete v televízii ", pokracoval, " a ludia budú jazdit z celej krajiny, aby vás videli". Toto bola tá posledná vec, ktorú by som ocakával, že od toho muža zacujem. Potom mi povedal, že budem písat knižky. "Dovolte mi nieco vám povedat," odsekol som s vedúcim úsmevom, "ak som si jedinou vecou istý, tak je to tá, že nebudem písat žiadne knihy."
Bez kníh som sa vždy obišiel. Do tohto okamihu vo svojom živote som precítal možno dve knihy a jedna z nich bola obrázková. Ale život mal priniest viac zmien. Médiá, liecitelia a ludia zaoberajúci sa „channelingom“ si ma našli. Z celej krajiny za mnou prichádzali a hovorili mi, že im bolo pocas meditácie povedané, aby na mna pracovali - a odmietali akékolvek financné kompenzácie. Moja aféra s láskou k alkoholu sa upokojila na obycajné priatelstvo: obcas na veceru jeden a pol pohára vína. Nikto nebol prekvapený viac než ja.
To najdivnejšie malo ešte len príst: Moja závislost na televízii neocakávane zmizla. Odvážim sa povedat, že bola nahradená knihami. Cítania som nemal dost: východná filozofia, život po smrti, chanellované informácie a dokonca skúsenosti s UFO. Sledoval som, pocúval aj cítal každého a všade.
Ked som sa v noci uložil k spánku, zacali moje nohy vibrovat. Moje ruky boli akoby neustále "zapnuté". Aj kosti v mojej lebke vibrovali a v ušiach mi bzucalo. Neskôr ku mne prichádzali tóny a vo vzácnych príležitostiach zneli ako hlasy v choráli.
A je to tu. Zbláznil som sa. Teraz už mám istotu. Každý predsa vie, že ked prídete o rozum, zacnete pocut hlasy. Moje spievali. Ku všetkému v choráloch. Nemohol som mat malé a tiché pobrnkavanie nesmelého vokalistu alebo dokonca menší zbor. Nie, ja mal celý chorál.
A co moji pacienti? Tí videli farby: prekrásna intenzívne modrá, zelená, fialová, zlatá a biela. A napriek tomu, že boli schopní rozoznávat tieto farby, hovorili mi, že takto špecifické manifestácia nikdy predtým nevideli. Ich krása je za všetkým, co poznáme. A moji pacienti, ktorí pracovali v televízii a vo filme, mi povedali, že nielenže tieto farby neexistujú tak, ako poznáme pojem farby tu na zemi, ale ani s použitím dnešných zdrojov a technológií by nebolo možné ich zreprodukovat.
Áno, pacienti videli i anjelov. Momentálne patria anjeli medzi populárne zážitky, takže som spociatku nevenoval príliš pozornosti anjelským príbehom. Kým ludia nezacali opisovat tie isté príbehy: rovnaký anjeli, rovnaké správy, rovnaké mená. Nehovoríme o obvyklých anjelských menách ako Michael alebo Ariel, ani nehovoríme o Mojžišovi alebo Buddhovi, aj napriek tomu, že vela ludí hovorilo, že videli Ježiša. Hovorím o menách ako Parsillia a Juraja. Juraj sa objavuje detom a ostatným, ktorí mohli byt nervózny pri pomyslení na stretnutie s anjelom. Viete, Juraj sa najprv objavuje ako malý farebný papagáj. Ludia mi pravidelne vysvetlujú, že potom už zrazu nie je papagáj, naraz je proste vaším kamarátom. Juraj sa stal známy tým, že sa ludom neskôr objavoval v case stresu.
Prvou osobou, ktorá videla Juraja, bolo dievca vo veku 11 rokov, Jamie. Priletela so svojou matkou z New Jersey, pretože mala skoliózu chrbtice, ktorá celkom dost krivila telo tejto nezvycajne žiarivej a inak velmi atraktívnej dievcine. Ked Jamie odišla zo svojho prvého sedenia, povedala svojej matke a mne, "Práve som videla takého malého farebného papagája. A povedal mi, že sa volá Juraj. A potom už to nebol papagáj. Dokonca nebol ani v živej forme. "Živá forma: toto bolo slovo od jedenástrocného dievcata. "Potom sa jednoducho stal mojím kamarátom."
Pocas dalších dvoch alebo troch mesiacov sa mi zverili další pacienti, že stretli Juraja. Nikto z nich pritom o nom nevedel, pretože u všetkých anjelov držím mená a popisy v tajnosti, aby som neovplyvnil skúsenosti ostatných ludí. (Dokonca aj v tomto texte som zmenil mená Juraja a Parsillia, aby som ochránil ich rýdzu nevinnost.)
Aj ked nie úplne, bola chrbtica Jamie z väcšej casti opravená pocas jej tretieho sedenia a potom sa vrátila do New Jersey. Od tej doby som s nou niekolkokrát hovoril. Zdá sa, že si vedie dobre. A cas od casu sa jej ozve aj Juraj.
Na druhej strane prichádza Parsillia so špecifickými správami. Casto vám dá najprv vediet, že budete vyliecení. Potom vám povie, že ak budete vyliecení, pôjdete do televízie a budete "šírit slovo". Hádam, že by sme jej mali hovorit náš Anjel pre styk s verejnostou.
Prvou osobou, ktorá Parsilliu videla, bola Michele, žena z Oregonu. Michele ma videla v interview pre NBC, bolo to jedno z mojich predchádzajúcich vystúpení v televíznych reláciách. V tej dobe vážila maximálne 39 kilogramov. Mala syndróm chronickej únavy a fibromyalgii. Nemala chut k jedlu a už len prehltnutie bolo bolestivé. Nebola schopná vstat z kresla a dôjst sama do kúpelne. Aby bola bolest aspon trochu znesitelná, musela byt štyrikrát za noc prenesená z postele do horúcej sprchy. Ak by vzala svoje deti na návštevu k matke a hodinu riadila auto, musela by tam tri dni zostat v posteli, než by bola schopná zvládnut cestu domov. Zjavne nebolo možné, aby mala prácu na plný úväzok. A jej šestrocný syn musel robit vecere pre svojho trojrocného brata: sendvice s arašídovým maslom.
Michele, rovnako ako väcšina z mojich pacientov, nikdy predtým nevidela anjela ani nepocula hlasy. Trvalo jej tri dni, než bola schopná získat anjelovo meno. Parsillia jej povedala, že bude vyliecená a že bude šírit slovo v televízii. Zhruba jeden rok potom sme boli spolocne hostami v rôznych reláciách. Bola samý úsmev - a trochu slz. Jej váha je teraz normálna, má zdravý vzhlad, udrží si prácu na plný úväzok a pravidelne cvicí. A áno, každý vecer varí veceru pre svoju rodinu. Už žiadne sendvice s arašídovým maslom.
Další pacienti pocas návštev videli muža s bielymi vlasmi, bielou briadkou a v bielom plášti. Inokedy sa objavuje v róbe so zakrytou hlavou.
Debbie, matka troch detí z Južnej Kalifornie, bola prvá, ktorá videla tohto anjela (ktorého meno nepoznáme). V marci 1995 jej bola diagnostikovaná smrtelná rakovina pankreasu, rovnaká rakovina, ktorá vzala život hercovi Michael Landon. Bolo jej povedané, že má možno dva mesiace života. Vo svojich skúsenostiach bola vytiahnutá z tela, cestovala cez tunel, kde videla tyrkysové bodky a modré svetlo a na konci sa ocitla v objatí bieleho svetla. Debbie zažila muža s bielymi vlasmi v oboch formách. Pri prvom stretnutí mal na sebe svoju róbu a zakrytú hlavu. Dotkol sa jej zápästia a poslal vlnu energie, ktorá sa jej prehnala telom. Potom sa uklonil a odišiel a zanechal ju v prítomnosti velmi svetlého, aj ked nezvycajne prívetivého svetla. Oci sa jej zaliali slzami. Potom zistila, že je v tuneli a cestuje cez galaxiu, cítila "také to", ako súcasne cez hlavu i nohy opúšta svoje telo.
Ked Debbie prišla na druhú alebo tretiu návštevu, bol jej neoperovatelný tumor z 80 percent prec. Približne o osem mesiacov neskôr jej doktori cítili, že je kandidátom na operáciu k vybratie zvyšných 20 percent. Tesne pred dohodnutým dátumom operácie sa vrátila kvôli dalšiemu z našich sedení. O den a pol neskôr išla do nemocnice a ocakávala operáciu. Po nejakých testoch ju však poslali domov. Žiadna operácia. Den a pol od nášho sedenia jej tumor celkom zjavne zmizol. Nezostalo nic okrem zjazveného tkaniva.
Je zaujímavé poznamenat, že v novembri prišla Debbie na dalšie sedenie. Pocas sedenia cítila kvapôcky vody, ako dopadajú na pravú stranu jej tváre. Potom sa muž s bielymi vlasmi a fúzikmi znova objavil. Tentoraz vo svojom dlhom bielom plášti, ktorý za ním vial vo vetre. Potom jednoducho zmizol.
Pacienti tiež zvycajne vidí kruh doktorov v bielych pláštoch, ktorí sa radia a vedú liecenie. Môžete ich vidiet, ako spolu hovoria v kruhu, ale nemožno ich pocut. Dalej pravidelne prichádza mladá Indiánka , ktorá položí kožený pás so žiarivými štvorcovými ornamentmi na vaše celo. Casto tiež príde Indián a stojí v miestnosti. (Nie sme si istí, ci je to šéf alebo šaman.) Dalším návštevníkom je velmi vysoký a mužný anjel, zvycajne popisovaný ako osem, devät alebo desat stôp vysoký s obrovskými, husto pokrytými bielymi krídlami. Bolo mi povedané, že stojí za mnou a má ruky okolo môjho pása, hladia cez moje pravé rameno a ticho vedie moje ruky. Mnohé z týchto anjelov sa zdá majú svoju vlastnú špecifickú vônu: kvety, kadidlo a byliny - presnejšie rozmarínu.
Potom prišiel Jered. Jeredovi mal štyri, ked ho jeho matka prvýkrát priviedla. S výstuhami na jeho kolenách, ktoré už ho rovnako neudržali, sa jeho oci pozerali súcasne do dvoch smerov, ale neboli schopné na nic zaostrit. Z jeho úst už nevychádzali slová a v tomto tichu bol iba neprestávajúci prúd slín. Jeredovo svetlo sa zredukovalo na prázdny výraz, ktorý predstavoval len záblesk prekrásnej bytosti, ktorá kedysi prebývala vnútri.
Jered strácal v mozgu myelínovú vrstvu, kadial cestujú nervové impulzy. Trpel približne pätdesiatimi velkými záchvatmi denne. Lieky znížili záchvaty približne na 16 za den. Ako tak ležal na stole, bez pohybu a skoro bez výrazu, jeho matka mi vysvetlila, že pocas posledného roka bezmocne sledovala jeho rýchlu degeneráciu. V case jej prvej návštevy už nebola s dietatom, ktoré kedysi poznala, ale s niecím, co mohla opísat len ako "améby".
Jered bol na svojom prvom sedení. Kedykolvek sa moja ruka priblížila k lavej strane jeho hlavy, cítil jej prítomnost a siahal po nej. "Pozrite sa, on vie, kde je vaša ruka. Siaha po nej. To nikdy nerobí, "spomenula jeho matka s nádejným prekvapením. "Tam mu chýba myelín," dodala. Jered zacal byt ku koncu sedenia tak aktívny, že sa jeho matka musela posadit na stôl, držat lahko jeho ruky a chlácholivo spievat detské piesne tak, ako to dokážu len matky. Ich oblúbená bola "Twinkle, Twinkle Little Star". V den Jeredoveho prvého sedenia sa tieto fyzicky násilné záchvaty zastavili. Úplne.
Po druhom sedení chytal Jered klucky dverí a otácal nimi. Jeho videnie sa zlepšilo a bol teraz schopný zaostrit na objekty. Ked odchádzal z ordinácie, ukázal na recepcii na kvetinovú výzdobu: "Kvety," povedal s úsmevom. V miestnosti nezostalo žiadne oko suché.
Tú noc našli Jereda, ako spolu s Vanni White recituje písmená abecedy pri sledovaní Kolesá štastia. A ked išiel spat, pozrel sa tento nehovoriaci anjelik na svoju matku a povedal, "Mamicka, spievaj mi." O pät týždnov neskôr sa Jered vrátil spät do školy. Na ihrisko. Chytal lopty.
Videl Jered anjela? Nikdy to nepovedal, ale ja viem, že áno. Tento anjel ho autom vozil hodinu na schôdzku a hodinu zo schôdzky, sedel pri nom na stole, jemne držal jeho ruky a s láskou mu spieval "Twinkle, Twinkle Little Star" tak, ako to dokážu len anjeli.
Ukazuje sa, že som musel íst do svojho vnútra, aby som našiel väcšinu zo svojich odpovedí. Moje dve hlavné obavy boli, že nedokážem predpovedat, aká bude niecia reakcia, a tak som nikomu nemohol nic slúbit. A druhá, že som mal nepredvídatelné zvyšovanie a znižovanie energie, co sa mohlo prejavovat tri dni alebo aj tri týždne.
Vždy som bol ten typ osoby s vnútorným dobíjaním. Osoby, ktorá mohla uskutocnit cokolvek, co si vzala do hlavy. Zatial co ostatní boli nastavení na cakajte a uvidíme, ja som preferoval dominanciu, manipuláciu a kontrolu nad výsledkom situácie. Prekážky, ktoré boli pre ostatných neprekonatelné, boli pre mna prekonatelné, takže som sa rozbehol a urobil to. Najviac pokorujúci výraz na zemi pre niekoho ako som ja, bol : "Ak to tak má byt, bude to tak." Má to tak byt? Prd má byt. Ak chcem, aby sa to stalo, zariadim, aby sa to stalo a practe sa z cesty vy všetci falošní proroci. Takže si predstavte moje prekvapenie, ked mi svitlo, že aby sa toto liecenie naozaj urýchlilo, musím íst z cesty a nechat konania. Urobit krok spät a nechat viest vyššiu silu. Kto to povedal? Ja. To som nemohol byt ja.
Ale bolo to tak. Nielenže energia vedela, kam íst a co robit bez najmenšej inštrukcie odo mna; cím viac som nechával svoju pozornost, aby bola mimo, tým silnejšie boli odozvy. Niektoré z najväcších liecení sa stalo, ked som premýšlal o tom, co nakúpit. Drzost!
Prijímaj, neposielaj.
Kto to povedal? Spýtal som sa a hladal vo medzierkach v hlave, ako by som tam naozaj mohol nieco nájst. Pre tento druh rady tú máte zlú osobu. Moje ego sa stále ešte spamätávalo z "chod z cesty a nechaj riadit vyššiu silu." Ako mám ludom vykonávat tieto liecenia, ked im nebudem posielat?
Prijímaj, neposielaj.
Pocul som vás na prvýkrát. A teraz mi odpovedzte na otázku, odvrkol som mentálne.
Ticho.
(Obcas môže ticho naozaj škrípat.)
Vošiel som, aby som sa pozrel na dalšiu pacientku. Dúfal som, že jej neurobím medvediu službu a bol som vdacný, že nedokáže vycítat moje rozpaky a neistotu z konceptu v mojej mysli. S otvorenými dlanami som zacal pri jej nohách. Prijímal som od pacientky cez svoje ruky. Prijímal som z nebies cez vršok mojej hlavy. Bolo to láskyplné, bolo to pokorné a bolo to mätúce. Bol to divný pocit. A potom som uvidel, že pacientka zacína mat odozvu. A bolo to v poriadku.
V tú chvílu som naozaj prijal koncept, ktorý som si zvolil, hoci som mu stále ešte úplne nerozumel: Liecitel nie som ja, len Boh je liecitel a z nejakého dôvodu, ci už ako katalyzátor alebo prostriedok, zosilnovac alebo vysielac, zvolil si vlastné slovo, som pozvaný do miestnosti.
Bolo po sedení. Pacientka videla tie isté velkolepé farby a pocula tie isté nádherné tóny, ktoré vidia a pocujú ostatní pacienti. Tiež videla dvoch z casto popisovaných anjelov, ako boli prítomní pocas liecebného procesu. Jej problém, zmes syndrómu chronickej únavy, fibromyalgie a kolitídy, mal byt po tomto sedení prec. Napriek tomu, že priamo neohrozil jej život, ovládal posledných osem rokov jej života. Vstala zo stola a povedala, "Dakujem vám!"
Odpovedal som, "Nedakujte mi. Ja som to neurobil. "Ona povedala," Ale samozrejme, že áno "a vôbec to nechápala. "Nestalo by sa to, ak by ste nado mnou nedržal svoje ruky."
Pomyslel som si, možno, že tá osoba, co sedí tam hore na mráciku, sa nakoniec možno tak velmi nepomýlil. Možno som bol zvolený pre tento dar, pretože nenosím róby a turbany, pretože nevešiam gobelíny a nepálim kadidlo, pretože nechodím bosý a nejem palickami misu blata. Možno je to preto, že som prístupný a hovorím v relatívne jednoduchých termínoch. Alebo je to možno preto, že mám schopnost príst s malými a hlúpymi spôsoby, ako vysvetlit veci, ktoré sám ešte len zacínam chápat.
"To je ako," vysvetloval som a hladal lahko pochopitelnú analógiu pre malé dievca, ktorej koncept duchovnej synchronicity bol, že Melrose Place je ako meno ulice, kde mám v LA kanceláriu, tak názov jej oblúbeného televízneho seriálu. "Je to, ako keby si práve vypila úžasnú sladkú cokoládu ... a dakovala si slamke."
Smiala sa.
Myslím, že sme to obaja pochopili.
Eric Pearl sa objavil celonárodne v The Leeza Show, Sally Jessy Raphael, The Other Side aj v dalších televíznych programoch. Uzdravenie jeho pacientov bolo do dnes zdokumentované v šiestich knihách: Hot Chocolate for the Mystical Soul; Chicken Soup for the Alternatively Healed Soul; More Hot Chocolate for the Mystical Soul; Hot Chocolate for the Mystical Teenage Soul; Are You Ready for a Miracle with Angels ? A Ericova vlastná kniha, The Reconnection: Heal Others, Heal Yourself (Hay House), v slovencine pod názvom RECONNECTION - Návrat k liecivej energii (Pragma).
Eric Pearl
http://www.thereconnection.com
Lucia Mitro B.M.
www.timelesslight.net
So sídlom v Los Angeles vyvolal zakladatel Eric Pearl velký záujem zo strany špickových lekárov a výskumníkov po celom svete vrátane jednej z najlepších nemocníc v Spojených štátoch, Level 1 Trauma Institute, Spinal Cord Injury Center a University School of Medicine.
Ešte predtým, ako sa náhle objavili jeho netradicné liecitelské schopnosti, mal Eric 12 rocnú vysoko úspešnú chiropraktickú prax. V auguste 1993 zistil, že bol požehnaný velmi neobvyklým "darom". Po 12 rokoch tradicnej chiropraxe sa náhle stal liecivým prostriedkom iného druhu: vodicom, cez ktorý plynú liecivé energie.
Aj ked je Eric príliš zamestnaný cestovaním aby bol schopný si aj nadalej udržat svoju prax, na jeho seminároch a súkromných sedeniach sa neustále potvrdzuje, že jeho "dar" pomáha ludom s velkou rôznorodostou vážnych ochorení vrátane zhubných nádorov, chorôb súvisiacich s AIDS, syndrómom chronickej únavy, pôrodných defektov a deformácií kostí.
Eric získal titul Doktor Chiropraxe na Cleveland Chiropractic College v Los Angeles. Pocas 80. a 90. rokov viedol jedno z najväcších chiropraktických centier v oblasti LA. Casto bol nazývaný "chiropraktikom z hviezd", získal si povest vysoko úspešného a populárneho doktora. Kým študoval pod takými majstrami, ako sú Dr Virgil Chráni a Dr Carl Cleveland, sr., Bol Eric Pearl jedným z niekolkých málo praktikov, ktorí vedla štandardného chiropraktického prístupu zapracovali navyše aj cisté, pôvodné a skoro stratené techniky.
V neformálnom aj klinickom prostredí sa pacienti (a lekári!) Stali svedkami výsledkov týchto liecení, ktoré sa objavovali prostredníctvom Erica, ked NAD NIMI JEDNODUCHO držal svoje RUKY.
Preco ja?
Ak by som sedel na obláciku a plával nad planétou len preto, aby som vybral tú správnu osobu, ktorej by som mohol venovat jeden z najvzácnejších a najvyhladávanejších darov vo Vesmíre, neviem, ci by som sa natiahol éterom, namieril svoj prst cez ohromný dav ludí - vodca, Kramára , cestné aj vyhlasujúci sa za cestné - a povedal, "On! To je ten pravý. Dajte to jemu. "
No, možno sa to presne takto nestalo, ale vyzerá to tak. S výnimkou, ked to tak nie je. Myslím tým okrem toho, ked príde niekto iný s úplne odlišným a absolútne presvedcivým vysvetlením. "Ale nie," protestuje niekto, kto to so mnou myslí dobre a neveriacky zíza na zjavný nedostatok môjho chápania, ako funguje Vesmír. "Vy ste to predsa robil už predtým, v minulých životoch." A ja chcem vediet toto : ako je možné , že sú takí znalci mojich minulých životov, ked ja mám problémy pochopit tento?
Chcem povedat, budme realisti. Strávil som dvanást rokov budovaním jednej z najväcších, ak nie tej najväcšej chiropraktickej praxe v Los Angeles. Mal som tri domy, Mercedes, dvoch psov a dve macky. Všetko sa zdalo byt perfektné, ak by som neprišiel o svoje peniaze a vyvaroval sa alkoholu, ked sa môj šestrocný vztah blížil ku svojmu koncu. To bola udalost, po ktorej som tri dni prakticky nebol neschopný dat jednu nohu pred druhú. Prozac pomohol. Pomohol vela.
O šest mesiacov neskôr som bol na návšteve vo Venice Beach v Kalifornii so svojou asistentkou, ktorá trvala na tom, že si mám nechat vyložit karty od kartárky na pláži. "Nechcem si nechat vykladat karty od nejakej kartárky z pláže," odpovedal som úplne odôvodnene. Ak by kartárka bola tak úžasná, ludia by chodili za nou; netahala by kartový stolík, obrus, kúzla a dalšie nevyhnutnosti na preludnenia na chodník na pláži, kde môže chytat nic netušiacich turistov, aby im nastražila svoju verziu ich budúcnosti a ešte ocakávala, že za takéto privilégium dostane zaplatené.
"Stretla som ju na vecierku a povedala jej, že tam budeme. Cítila by som sa trápne, ak by sme si nenechali urobit výklad, "odpovedala z fleku a dodala, že žena robí cítanie za 20 aj za 10 dolárov. Jeden pohlad na moju asistentku mi prezradil, že dalšie protesty by boli márne. "Fajn," zahucal som a siahol pre desat dolárovú bankovku a myslel na to, že to bola polovica penazí, ktoré nám ostali na obed. Poslušne som napochodoval k žene, sadol si na jej skladací stolicku, dal jej desat dolárov a myslel na to, ako som už teraz hladný.
Výmenou za moje peniaze som dostal velmi pekný, ??hoci nie príliš pozoruhodný výklad súcasnosti a vychutnal som si bytost nazývanú "Bubelah" v podobe tejto roztomilej židovskej cigánky. Skoro ako by mi zodpovedala, "Existuje velmi špeciálna práca, ktorú vykonávam cez axiatonálne línie. Napája to meridiánové línie vášho tela na línie planetárnej mriežky, ktorá nás spája s hviezdami a s ostatnými planétami. "Povedala mi, že je schopná urobit túto prácu a že je to nieco, co ako liecitel potrebujem. Tiež mi povedala, že by som si o tom mohol precítat v knihe nazvanej The Book of Knowledge: The Keys of Enoch. Znelo to naozaj zaujímavo, takže som sa spýtal: "Za kolko?" Povedala, "Tristotridsattri dolárov." "Nie, dakujem."
Toto je presne ten druh vecí, pred ktorými vás varujú vecerné relácie. Už teraz pocujem vo vecerných správach, "Židovská Cigánka vo Venice Beach berie 333 dolárov od dôvercivého chiropraktika." Cez celú obrazovku svieti moja fotka a pod nou nápis "Rúra". "... Presvedcila doktora, aby jej po zvyšok života platil 150 dolárov mesacne za pálenie sviecok na jeho ochranu." Cítim sa ponížene už len z toho dôvodu, že o tom uvažujem. A tak sme s asistentkou odišli a kreatívne vymysleli obed pre dvoch za desat dolárov.
Asi by ste si mysleli, že tým to skoncilo, ale mysel funguje zvláštnym spôsobom. Nedokázal som tú myšlienku dostat z hlavy. Sám seba som pristihol, ako posledných pár minút z prestávky na obed chodím do obchodu Bodhi Tree, aby som sa pokúsil rýchlo precítat kapitolu 3.1.7 z knihy The Book of Knowledge: The Keys of Enoch. Táto kapitola pojednáva o axiatonálnych líniách. Najväcšou lekciou toho dna bolo, že ak niekedy existovala kniha, ktorá sa nedá rýchlo precítat, bola to práve táto kniha. Ale precítal som si dost. Bude vás to prenasledovat, kým nepovolíte. Rozbil som prasiatko.
Práca sa robí v dvoch dnoch, v dvoch oddelených dnoch. Prvý den som jej dal svoje peniaze, lahol si u nej na stôl a pocúval, ako moja mysel brblá, "Toto je tá najhlúpejší vec, akú som kedy urobil." Nemôžem uverit, že som dal 333 dolárov nejakej cudzej ženskej, aby mohla prstami kreslit línie po mojom tele. Ako som tam tak ležal a premýšlal o všetkých dobrých spôsoboch, ako sa dali tie peniaze minút, preletelo mnou náhle pochopenie. No, už si jej tie peniaze dal. Rovnako tak dobre môžeš zastavit toto negatívne mrmlanie a byt otvorený, aby si prijal cokolvek, co je tu na prijatie. Tak som tam ticho ležal, pripravený a otvorený. Nic som neocakával. Absolútne nic. Aj ked sa zdalo, že som v miestnosti jediný, kto to vedel. Ale zaplatil som za obe sedenia, a preto som sa v nedelu vrátil na druhú cast. Avšak tú noc sa stali tie najpodivnejšie veci. Hodinu potom, co som išiel spat, sa lampa vedla mojej postele - lampa, ktorú som mal desat rokov - sama zapla a ja som sa prebudil s velmi reálnym pocitom, že v mojom dome sú ludia. Prehladal som dom so svojim dobermanom, mäsiarskym nožom a slzným sprejom, ale nikoho som nenašiel. Vrátil som sa do postele so zvláštnym pocitom, že nie som sám, že ma niekto sleduje.
Naoko zacal druhý den prakticky rovnako ako den prvý. Avšak coskoro som zistil, že to bude všetko možné, len nie to, co bolo den predtým. Moje nohy nechceli zostat v pokoji. Mali taký ten syndróm "šialených nôh", ktorý udrie zakaždým pocas splnu uprostred noci. Tento pocit coskoro postihol aj zvyšok môjho tela. Spolocne so skoro neznesitelným mrazom. Všetko, co som mohol robit, bolo ležat nehybne na stole. A tak velmi, ako som chcel zoskocit dole zo stola a vytriast ten pocit von z každej bunky svojho tela, neodvážil som sa pohnút. Preco? Pretože som zaplatil svojich 333 dolárov a hodlal som za svoje peniaze dostat všetko, za co to stálo. Tak preto. Skoro bolo po všetkom. Bol dusný, horúci augustový den a my sme boli v apartmáne bez klimatizácie. Bol som premrznutý až na kost a cvakali mi zuby. Žena pribehla, aby ma na pät minút zabalila do deky, kým sa teplota môjho tela nevrátila do normálu.
Bol som iný. Nerozumiem tomu, co sa stalo. Dokonca som sa ani nemohol pokúsit to vysvetlit, ale už som nebol tou osobou, ktorú som bol štyri dni predtým. Vmanévroval som do svojho auta, ktoré nejako poznalo cestu domov.
Nepamätám si zvyšok dna. Nedokážem vám s istotou povedat, ci nejaký zvyšok dna bol. Všetko, co viem je, že nasledujúce ráno som v práci. A odysea zacína.
Po manipulácii s chrbticou som mal vo zvyku nechávat svojich pacientov ležat na stole so zavretými ocami po dobu 30 až 60 sekúnd, aby si odpocinuli a dovolili svojmu nastaveniu aby sa usadilo. Tento pondelok sa sedem z mojich pacientov pýtalo, ci som chodil okolo stola, ked tam ležali. (Niektorí z nich boli so mnou skoro dvanást rokov a jeden bol u mna prvýkrát.) Niektorí sa pýtali, ci niekto iný prišiel do miestnosti, pretože cítili, ako by niekolko ludí stálo alebo chodilo okolo stola. Traja povedali, že cítili, ako by ludia okolo stola behali, a dvaja nesmelo podotkli, že sa zdalo, ako by ludia okolo stola lietali.
Bol som chiropraktikom asi dvanást rokov a predtým sa nikdy nikto podobným spôsobom nevyjadril. Teraz mi to povedalo sedem ludí v ten istý den. Nieco sa dialo. V pokluse medzi pacientmi som celil dalším pozorovaniam od svojich zamestnancov: "Vyzeráte tak inak! Váš hlas znie tak inak! Co sa vám cez víkend stalo? "Iste, že som im to nehodlal povedat. "Ale nic," odpovedal som a sám sa divil tomu, co presne sa cez víkend stalo.
Moji pacienti hovorili, že dokážu zacítit, kde sú moje ruky, ešte než sa ich dotknem. Dokázali cítit moje ruky, ked boli niekolko centimetrov od ich tela. Stala sa z toho hra, ako presne dokážu urcit polohu mojich rúk. Ale ked ludia zacali prijímat liecenie, stala sa z toho viac ako len hra. Najprv sa liecenie zdalo nevýznamné: rôzne bolesti a podobne. Ked pacienti zdanlivo prichádzali kvôli chiropraxi, porovnal som ich a potom im povedal, aby zavreli svoje oci a ležali, kým im nepoviem, že ich majú znovu otvorit. Kým mali zatvorené oci, zrazil som nad pacientmi raz alebo dvakrát svojimi rukami. Ked vstali a bolest bola prec, pýtali sa ma, co som urobil. "Nic. A nikomu to nehovorte, "bola moja štandardná odpoved. Co bolo rovnako efektívne, ako prístup Nancy Reaganovej k drogám, "Jednoducho povedzte nie".
Ludia zacali prichádzat kvôli týmto lieceniam z celých štátov a ja som nemal tušenie, co sa deje. Iste, pravidelne som sa radil so ženou, ktorá ma napojila cez axiatonální línie. "Musí to pochádzat z niecoho, co už vo vás bolo. Možno to má co do cinenia so zážitkom blízkej smrti vašej matky, "povedala mi a dodala," Neviem o nikom, kto by kedy reagoval takto. Je to fascinujúce“ . Fascinujúce zjavne znamenalo, že si mám poradit sám.
Zaciatkom októbra sa dostavili manifestácie. Držal som svoje ruky nad ženou trápiacou sa s kolenom, ktoré bolo výsledkom detského ochorenia kostí. Ked som dal svoje ruky prec, jej koleno bolo na tom lepšie. Moje ruky boli pokryté pluzgierikmi, malinkatými pluzgierikmi, ktoré zostali len tri až štyri hodiny. To sa stalo viac než jeden krát. Kedykolvek sa objavili pluzgiere, ludia z ostatných kancelárii v budove sa pribehli pozriet. (Mal som si za to úctovat.) Potom sa to stalo. Moja dlan krvácala. Nerobím si z vás srandu. Neboli to prúdy krvi ako v starých filmoch alebo v casopise National Enquirer, ale skôr ako by som si prepichol svoju dlan špendlíkom. Ale bola to krv, rovnaká krv. To je iniciácia! Informovali ma ludia. Do coho? Pýtal som sa. A zase, ako to vedeli? Preco som to nevedel ja? Kto to vlastne vie?
Dobrodružstvo zacína
V novembri som bol objednaný na schôdzku so svetovo známym médiom. Bez dychu, stratený a o 30 minút neskôr (ako obvykle) vrazím dovnútra, zvalil som sa do jeho kresla a predstieral, že som si nevšimol "vražedný pohlad". Poznáte ten majstrovský pohlad, ktorý vám zovrie zvierac, aby ste ho ustáli, ten, po ktorom sa vám pred ocami premietne každá lekcia o dochvílnost, ktorú ste kedy dostali, a zároven spochybní vašu ludskú hodnotu, založenú na tomto ohavne, hoci jedinom a diskutabilnom prehrešku. Bol som si istý, že vo svojom volnom case píše petíciu Kongresu, aby sa do verejných škôl vrátilo slovo nedochvilný. Bol som si istý, že tento výklad bude smršt.
Vo velmi profesionálne-obchodnom štýle rozložil svoje karty a starostlivo zakrýval akýkolvek náznak tepla alebo súcitu vo svojej tvári. Pozrel sa na karty, potom sa mi pozrel priamo do ocí s lahko potutelným úšklabkom a spýtal sa, "Cože to robíte?" No, neviem ako vy, ale za 100 dolárov na hodinu som si pomyslel, "Vy ste médium." Povedzte mi to vy. Zdržal som sa vyslovenie svojich myšlienok nahlas. "Som chiropraktik," povedal som vecne a bol opatrný, aby som nedal príliš vela informácií, ktoré by mohli ovplyvnit môj výklad. (Dokonca som mu ani nepovedal svoje priezvisko, ked som sa objednával na schôdzku.) "Ale nie, je to nieco viac ako toto," povedal. "Nieco prichádza cez vaše ruky a ludia prijímajú liecenie. Budete v televízii ", pokracoval, " a ludia budú jazdit z celej krajiny, aby vás videli". Toto bola tá posledná vec, ktorú by som ocakával, že od toho muža zacujem. Potom mi povedal, že budem písat knižky. "Dovolte mi nieco vám povedat," odsekol som s vedúcim úsmevom, "ak som si jedinou vecou istý, tak je to tá, že nebudem písat žiadne knihy."
Bez kníh som sa vždy obišiel. Do tohto okamihu vo svojom živote som precítal možno dve knihy a jedna z nich bola obrázková. Ale život mal priniest viac zmien. Médiá, liecitelia a ludia zaoberajúci sa „channelingom“ si ma našli. Z celej krajiny za mnou prichádzali a hovorili mi, že im bolo pocas meditácie povedané, aby na mna pracovali - a odmietali akékolvek financné kompenzácie. Moja aféra s láskou k alkoholu sa upokojila na obycajné priatelstvo: obcas na veceru jeden a pol pohára vína. Nikto nebol prekvapený viac než ja.
To najdivnejšie malo ešte len príst: Moja závislost na televízii neocakávane zmizla. Odvážim sa povedat, že bola nahradená knihami. Cítania som nemal dost: východná filozofia, život po smrti, chanellované informácie a dokonca skúsenosti s UFO. Sledoval som, pocúval aj cítal každého a všade.
Ked som sa v noci uložil k spánku, zacali moje nohy vibrovat. Moje ruky boli akoby neustále "zapnuté". Aj kosti v mojej lebke vibrovali a v ušiach mi bzucalo. Neskôr ku mne prichádzali tóny a vo vzácnych príležitostiach zneli ako hlasy v choráli.
A je to tu. Zbláznil som sa. Teraz už mám istotu. Každý predsa vie, že ked prídete o rozum, zacnete pocut hlasy. Moje spievali. Ku všetkému v choráloch. Nemohol som mat malé a tiché pobrnkavanie nesmelého vokalistu alebo dokonca menší zbor. Nie, ja mal celý chorál.
A co moji pacienti? Tí videli farby: prekrásna intenzívne modrá, zelená, fialová, zlatá a biela. A napriek tomu, že boli schopní rozoznávat tieto farby, hovorili mi, že takto špecifické manifestácia nikdy predtým nevideli. Ich krása je za všetkým, co poznáme. A moji pacienti, ktorí pracovali v televízii a vo filme, mi povedali, že nielenže tieto farby neexistujú tak, ako poznáme pojem farby tu na zemi, ale ani s použitím dnešných zdrojov a technológií by nebolo možné ich zreprodukovat.
Áno, pacienti videli i anjelov. Momentálne patria anjeli medzi populárne zážitky, takže som spociatku nevenoval príliš pozornosti anjelským príbehom. Kým ludia nezacali opisovat tie isté príbehy: rovnaký anjeli, rovnaké správy, rovnaké mená. Nehovoríme o obvyklých anjelských menách ako Michael alebo Ariel, ani nehovoríme o Mojžišovi alebo Buddhovi, aj napriek tomu, že vela ludí hovorilo, že videli Ježiša. Hovorím o menách ako Parsillia a Juraja. Juraj sa objavuje detom a ostatným, ktorí mohli byt nervózny pri pomyslení na stretnutie s anjelom. Viete, Juraj sa najprv objavuje ako malý farebný papagáj. Ludia mi pravidelne vysvetlujú, že potom už zrazu nie je papagáj, naraz je proste vaším kamarátom. Juraj sa stal známy tým, že sa ludom neskôr objavoval v case stresu.
Prvou osobou, ktorá videla Juraja, bolo dievca vo veku 11 rokov, Jamie. Priletela so svojou matkou z New Jersey, pretože mala skoliózu chrbtice, ktorá celkom dost krivila telo tejto nezvycajne žiarivej a inak velmi atraktívnej dievcine. Ked Jamie odišla zo svojho prvého sedenia, povedala svojej matke a mne, "Práve som videla takého malého farebného papagája. A povedal mi, že sa volá Juraj. A potom už to nebol papagáj. Dokonca nebol ani v živej forme. "Živá forma: toto bolo slovo od jedenástrocného dievcata. "Potom sa jednoducho stal mojím kamarátom."
Pocas dalších dvoch alebo troch mesiacov sa mi zverili další pacienti, že stretli Juraja. Nikto z nich pritom o nom nevedel, pretože u všetkých anjelov držím mená a popisy v tajnosti, aby som neovplyvnil skúsenosti ostatných ludí. (Dokonca aj v tomto texte som zmenil mená Juraja a Parsillia, aby som ochránil ich rýdzu nevinnost.)
Aj ked nie úplne, bola chrbtica Jamie z väcšej casti opravená pocas jej tretieho sedenia a potom sa vrátila do New Jersey. Od tej doby som s nou niekolkokrát hovoril. Zdá sa, že si vedie dobre. A cas od casu sa jej ozve aj Juraj.
Na druhej strane prichádza Parsillia so špecifickými správami. Casto vám dá najprv vediet, že budete vyliecení. Potom vám povie, že ak budete vyliecení, pôjdete do televízie a budete "šírit slovo". Hádam, že by sme jej mali hovorit náš Anjel pre styk s verejnostou.
Prvou osobou, ktorá Parsilliu videla, bola Michele, žena z Oregonu. Michele ma videla v interview pre NBC, bolo to jedno z mojich predchádzajúcich vystúpení v televíznych reláciách. V tej dobe vážila maximálne 39 kilogramov. Mala syndróm chronickej únavy a fibromyalgii. Nemala chut k jedlu a už len prehltnutie bolo bolestivé. Nebola schopná vstat z kresla a dôjst sama do kúpelne. Aby bola bolest aspon trochu znesitelná, musela byt štyrikrát za noc prenesená z postele do horúcej sprchy. Ak by vzala svoje deti na návštevu k matke a hodinu riadila auto, musela by tam tri dni zostat v posteli, než by bola schopná zvládnut cestu domov. Zjavne nebolo možné, aby mala prácu na plný úväzok. A jej šestrocný syn musel robit vecere pre svojho trojrocného brata: sendvice s arašídovým maslom.
Michele, rovnako ako väcšina z mojich pacientov, nikdy predtým nevidela anjela ani nepocula hlasy. Trvalo jej tri dni, než bola schopná získat anjelovo meno. Parsillia jej povedala, že bude vyliecená a že bude šírit slovo v televízii. Zhruba jeden rok potom sme boli spolocne hostami v rôznych reláciách. Bola samý úsmev - a trochu slz. Jej váha je teraz normálna, má zdravý vzhlad, udrží si prácu na plný úväzok a pravidelne cvicí. A áno, každý vecer varí veceru pre svoju rodinu. Už žiadne sendvice s arašídovým maslom.
Další pacienti pocas návštev videli muža s bielymi vlasmi, bielou briadkou a v bielom plášti. Inokedy sa objavuje v róbe so zakrytou hlavou.
Debbie, matka troch detí z Južnej Kalifornie, bola prvá, ktorá videla tohto anjela (ktorého meno nepoznáme). V marci 1995 jej bola diagnostikovaná smrtelná rakovina pankreasu, rovnaká rakovina, ktorá vzala život hercovi Michael Landon. Bolo jej povedané, že má možno dva mesiace života. Vo svojich skúsenostiach bola vytiahnutá z tela, cestovala cez tunel, kde videla tyrkysové bodky a modré svetlo a na konci sa ocitla v objatí bieleho svetla. Debbie zažila muža s bielymi vlasmi v oboch formách. Pri prvom stretnutí mal na sebe svoju róbu a zakrytú hlavu. Dotkol sa jej zápästia a poslal vlnu energie, ktorá sa jej prehnala telom. Potom sa uklonil a odišiel a zanechal ju v prítomnosti velmi svetlého, aj ked nezvycajne prívetivého svetla. Oci sa jej zaliali slzami. Potom zistila, že je v tuneli a cestuje cez galaxiu, cítila "také to", ako súcasne cez hlavu i nohy opúšta svoje telo.
Ked Debbie prišla na druhú alebo tretiu návštevu, bol jej neoperovatelný tumor z 80 percent prec. Približne o osem mesiacov neskôr jej doktori cítili, že je kandidátom na operáciu k vybratie zvyšných 20 percent. Tesne pred dohodnutým dátumom operácie sa vrátila kvôli dalšiemu z našich sedení. O den a pol neskôr išla do nemocnice a ocakávala operáciu. Po nejakých testoch ju však poslali domov. Žiadna operácia. Den a pol od nášho sedenia jej tumor celkom zjavne zmizol. Nezostalo nic okrem zjazveného tkaniva.
Je zaujímavé poznamenat, že v novembri prišla Debbie na dalšie sedenie. Pocas sedenia cítila kvapôcky vody, ako dopadajú na pravú stranu jej tváre. Potom sa muž s bielymi vlasmi a fúzikmi znova objavil. Tentoraz vo svojom dlhom bielom plášti, ktorý za ním vial vo vetre. Potom jednoducho zmizol.
Pacienti tiež zvycajne vidí kruh doktorov v bielych pláštoch, ktorí sa radia a vedú liecenie. Môžete ich vidiet, ako spolu hovoria v kruhu, ale nemožno ich pocut. Dalej pravidelne prichádza mladá Indiánka , ktorá položí kožený pás so žiarivými štvorcovými ornamentmi na vaše celo. Casto tiež príde Indián a stojí v miestnosti. (Nie sme si istí, ci je to šéf alebo šaman.) Dalším návštevníkom je velmi vysoký a mužný anjel, zvycajne popisovaný ako osem, devät alebo desat stôp vysoký s obrovskými, husto pokrytými bielymi krídlami. Bolo mi povedané, že stojí za mnou a má ruky okolo môjho pása, hladia cez moje pravé rameno a ticho vedie moje ruky. Mnohé z týchto anjelov sa zdá majú svoju vlastnú špecifickú vônu: kvety, kadidlo a byliny - presnejšie rozmarínu.
Potom prišiel Jered. Jeredovi mal štyri, ked ho jeho matka prvýkrát priviedla. S výstuhami na jeho kolenách, ktoré už ho rovnako neudržali, sa jeho oci pozerali súcasne do dvoch smerov, ale neboli schopné na nic zaostrit. Z jeho úst už nevychádzali slová a v tomto tichu bol iba neprestávajúci prúd slín. Jeredovo svetlo sa zredukovalo na prázdny výraz, ktorý predstavoval len záblesk prekrásnej bytosti, ktorá kedysi prebývala vnútri.
Jered strácal v mozgu myelínovú vrstvu, kadial cestujú nervové impulzy. Trpel približne pätdesiatimi velkými záchvatmi denne. Lieky znížili záchvaty približne na 16 za den. Ako tak ležal na stole, bez pohybu a skoro bez výrazu, jeho matka mi vysvetlila, že pocas posledného roka bezmocne sledovala jeho rýchlu degeneráciu. V case jej prvej návštevy už nebola s dietatom, ktoré kedysi poznala, ale s niecím, co mohla opísat len ako "améby".
Jered bol na svojom prvom sedení. Kedykolvek sa moja ruka priblížila k lavej strane jeho hlavy, cítil jej prítomnost a siahal po nej. "Pozrite sa, on vie, kde je vaša ruka. Siaha po nej. To nikdy nerobí, "spomenula jeho matka s nádejným prekvapením. "Tam mu chýba myelín," dodala. Jered zacal byt ku koncu sedenia tak aktívny, že sa jeho matka musela posadit na stôl, držat lahko jeho ruky a chlácholivo spievat detské piesne tak, ako to dokážu len matky. Ich oblúbená bola "Twinkle, Twinkle Little Star". V den Jeredoveho prvého sedenia sa tieto fyzicky násilné záchvaty zastavili. Úplne.
Po druhom sedení chytal Jered klucky dverí a otácal nimi. Jeho videnie sa zlepšilo a bol teraz schopný zaostrit na objekty. Ked odchádzal z ordinácie, ukázal na recepcii na kvetinovú výzdobu: "Kvety," povedal s úsmevom. V miestnosti nezostalo žiadne oko suché.
Tú noc našli Jereda, ako spolu s Vanni White recituje písmená abecedy pri sledovaní Kolesá štastia. A ked išiel spat, pozrel sa tento nehovoriaci anjelik na svoju matku a povedal, "Mamicka, spievaj mi." O pät týždnov neskôr sa Jered vrátil spät do školy. Na ihrisko. Chytal lopty.
Videl Jered anjela? Nikdy to nepovedal, ale ja viem, že áno. Tento anjel ho autom vozil hodinu na schôdzku a hodinu zo schôdzky, sedel pri nom na stole, jemne držal jeho ruky a s láskou mu spieval "Twinkle, Twinkle Little Star" tak, ako to dokážu len anjeli.
Ukazuje sa, že som musel íst do svojho vnútra, aby som našiel väcšinu zo svojich odpovedí. Moje dve hlavné obavy boli, že nedokážem predpovedat, aká bude niecia reakcia, a tak som nikomu nemohol nic slúbit. A druhá, že som mal nepredvídatelné zvyšovanie a znižovanie energie, co sa mohlo prejavovat tri dni alebo aj tri týždne.
Vždy som bol ten typ osoby s vnútorným dobíjaním. Osoby, ktorá mohla uskutocnit cokolvek, co si vzala do hlavy. Zatial co ostatní boli nastavení na cakajte a uvidíme, ja som preferoval dominanciu, manipuláciu a kontrolu nad výsledkom situácie. Prekážky, ktoré boli pre ostatných neprekonatelné, boli pre mna prekonatelné, takže som sa rozbehol a urobil to. Najviac pokorujúci výraz na zemi pre niekoho ako som ja, bol : "Ak to tak má byt, bude to tak." Má to tak byt? Prd má byt. Ak chcem, aby sa to stalo, zariadim, aby sa to stalo a practe sa z cesty vy všetci falošní proroci. Takže si predstavte moje prekvapenie, ked mi svitlo, že aby sa toto liecenie naozaj urýchlilo, musím íst z cesty a nechat konania. Urobit krok spät a nechat viest vyššiu silu. Kto to povedal? Ja. To som nemohol byt ja.
Ale bolo to tak. Nielenže energia vedela, kam íst a co robit bez najmenšej inštrukcie odo mna; cím viac som nechával svoju pozornost, aby bola mimo, tým silnejšie boli odozvy. Niektoré z najväcších liecení sa stalo, ked som premýšlal o tom, co nakúpit. Drzost!
Prijímaj, neposielaj.
Kto to povedal? Spýtal som sa a hladal vo medzierkach v hlave, ako by som tam naozaj mohol nieco nájst. Pre tento druh rady tú máte zlú osobu. Moje ego sa stále ešte spamätávalo z "chod z cesty a nechaj riadit vyššiu silu." Ako mám ludom vykonávat tieto liecenia, ked im nebudem posielat?
Prijímaj, neposielaj.
Pocul som vás na prvýkrát. A teraz mi odpovedzte na otázku, odvrkol som mentálne.
Ticho.
(Obcas môže ticho naozaj škrípat.)
Vošiel som, aby som sa pozrel na dalšiu pacientku. Dúfal som, že jej neurobím medvediu službu a bol som vdacný, že nedokáže vycítat moje rozpaky a neistotu z konceptu v mojej mysli. S otvorenými dlanami som zacal pri jej nohách. Prijímal som od pacientky cez svoje ruky. Prijímal som z nebies cez vršok mojej hlavy. Bolo to láskyplné, bolo to pokorné a bolo to mätúce. Bol to divný pocit. A potom som uvidel, že pacientka zacína mat odozvu. A bolo to v poriadku.
V tú chvílu som naozaj prijal koncept, ktorý som si zvolil, hoci som mu stále ešte úplne nerozumel: Liecitel nie som ja, len Boh je liecitel a z nejakého dôvodu, ci už ako katalyzátor alebo prostriedok, zosilnovac alebo vysielac, zvolil si vlastné slovo, som pozvaný do miestnosti.
Bolo po sedení. Pacientka videla tie isté velkolepé farby a pocula tie isté nádherné tóny, ktoré vidia a pocujú ostatní pacienti. Tiež videla dvoch z casto popisovaných anjelov, ako boli prítomní pocas liecebného procesu. Jej problém, zmes syndrómu chronickej únavy, fibromyalgie a kolitídy, mal byt po tomto sedení prec. Napriek tomu, že priamo neohrozil jej život, ovládal posledných osem rokov jej života. Vstala zo stola a povedala, "Dakujem vám!"
Odpovedal som, "Nedakujte mi. Ja som to neurobil. "Ona povedala," Ale samozrejme, že áno "a vôbec to nechápala. "Nestalo by sa to, ak by ste nado mnou nedržal svoje ruky."
Pomyslel som si, možno, že tá osoba, co sedí tam hore na mráciku, sa nakoniec možno tak velmi nepomýlil. Možno som bol zvolený pre tento dar, pretože nenosím róby a turbany, pretože nevešiam gobelíny a nepálim kadidlo, pretože nechodím bosý a nejem palickami misu blata. Možno je to preto, že som prístupný a hovorím v relatívne jednoduchých termínoch. Alebo je to možno preto, že mám schopnost príst s malými a hlúpymi spôsoby, ako vysvetlit veci, ktoré sám ešte len zacínam chápat.
"To je ako," vysvetloval som a hladal lahko pochopitelnú analógiu pre malé dievca, ktorej koncept duchovnej synchronicity bol, že Melrose Place je ako meno ulice, kde mám v LA kanceláriu, tak názov jej oblúbeného televízneho seriálu. "Je to, ako keby si práve vypila úžasnú sladkú cokoládu ... a dakovala si slamke."
Smiala sa.
Myslím, že sme to obaja pochopili.
Eric Pearl sa objavil celonárodne v The Leeza Show, Sally Jessy Raphael, The Other Side aj v dalších televíznych programoch. Uzdravenie jeho pacientov bolo do dnes zdokumentované v šiestich knihách: Hot Chocolate for the Mystical Soul; Chicken Soup for the Alternatively Healed Soul; More Hot Chocolate for the Mystical Soul; Hot Chocolate for the Mystical Teenage Soul; Are You Ready for a Miracle with Angels ? A Ericova vlastná kniha, The Reconnection: Heal Others, Heal Yourself (Hay House), v slovencine pod názvom RECONNECTION - Návrat k liecivej energii (Pragma).
Eric Pearl
http://www.thereconnection.com
Lucia Mitro B.M.
www.timelesslight.net
